Na letisku

Nedávno som zistila (pri výčitke mojej sestry, že expandujem s vecami po izbe), že celý môj život sa zmestí do troch cestovných tašiek. A ak odrátam knihy, tak do dvoch. Nemám domov, nelipnem na veciach a som závislá na telefóne. Asi práve preto, že mi sprostredkúva veci a ľudí, ktorí sú fyzicky ďaleko. Viem, že už na letisku mi bude chýbať rodina a priatelia, čisté ulice a fungujúca MHD, no dnes rovnako viem, že nič z toho nepotrebujem. Niekedy sa treba vzdať vlastného pohodlia, stojí to za to. Minule som na letisku stretla dve české dôchodkyne, sedeli vedľa mňa na lavičke a chystali sa do Dubaja. Jednej z nich sa roztrhol obal na doklady, tak som jej ponúkla svoj rezervný. Dali sme sa do reči. Pýtali sa ma na Slovensko, život a prácu, a veľa mi toho povedali. Vraj celý život robili v cestovke a už si nevedia ani predstaviť, že by sedeli doma. Vyznajú sa a chodia si po svete so zľavami a lacnými letenkami krížom krážom. Teraz Dubaj, tam ešte neboli. V tom sa jedna ospravedlnila a šla na toaletu. Tá druhá náhle posmutnela a vraví mi: „Viete, toto je môj posledný výlet. Mám rakovinu a vôbec neviem, ako dlho tu budem. Mala som pekný život, videla som celý svet. Vy ste mladá, cestujte kým môžete. Len tak vyrastiete z malosti, ktorá je nám daná tou dlhou izoláciou od okolitého sveta.“Objala som ju, na iné som sa nezmohla. Na tie slová si spomínam vždy, keď som na Swechate.