Na letisku

Autor: Alexandra Mamová | 26.2.2014 o 20:30 | (upravené 26.2.2014 o 20:36) Karma článku: 17,54 | Prečítané:  7879x

Znova ten istý kolotoč. Postíhať všetkých známych, kultúrne sa vyžiť, vychutnať si bryndzové halušky od mamy a párkrát sa rozčúliť nad slovenskou mentalitou. Potom nakúpiť šampóny, tepláky a tričká, ktorých spotreba je v Afrike 3x väčšia ako na Slovensku, a pomaly začať prať veci a vyťahovať kufor. Letenky kúpené, kôpka vecí sa vŕši poslušne na kresle a starý známy šteklivý pocit v žalúdku je zasa prítomný. Ďalšia krajina, noví ľudia, zážitky, nepoznané miesta. Ktovie, aké to bude tentokrát? Prejde ma niekedy ten vnútorný nepokoj, vďaka ktorému sa znova balím a odchádzam niekam, kde ani neviem, čo ma čaká? Dokážem sa vôbec usadiť a viesť normálny život?

Nedávno som zistila (pri výčitke mojej sestry, že expandujem s vecami po izbe), že celý môj život sa zmestí do troch cestovných tašiek. A ak odrátam knihy, tak do dvoch. Nemám domov, nelipnem na veciach a som závislá na telefóne. Asi práve preto, že mi sprostredkúva veci a ľudí, ktorí sú fyzicky ďaleko. Viem, že už na letisku mi bude chýbať rodina a priatelia, čisté ulice a fungujúca MHD, no dnes rovnako viem, že nič z toho nepotrebujem. Niekedy sa treba vzdať vlastného pohodlia, stojí to za to. Minule som na letisku stretla dve české dôchodkyne, sedeli vedľa mňa na lavičke a chystali sa do Dubaja. Jednej z nich sa roztrhol obal na doklady, tak som jej ponúkla svoj rezervný. Dali sme sa do reči. Pýtali sa ma na Slovensko, život a prácu, a veľa mi toho povedali. Vraj celý život robili v cestovke a už si nevedia ani predstaviť, že by sedeli doma. Vyznajú sa a chodia si po svete so zľavami a lacnými letenkami krížom krážom. Teraz Dubaj, tam ešte neboli. V tom sa jedna ospravedlnila a šla na toaletu. Tá druhá náhle posmutnela a vraví mi: „Viete, toto je môj posledný výlet. Mám rakovinu a vôbec neviem, ako dlho tu budem. Mala som pekný život, videla som celý svet. Vy ste mladá, cestujte kým môžete. Len tak vyrastiete z malosti, ktorá je nám daná tou dlhou izoláciou od okolitého sveta.“ Objala som ju, na iné som sa nezmohla. Na tie slová si spomínam vždy, keď som na Swechate.
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Harabin uniká disciplinárnym trestom

Sudcovi hrozí pokuta, preradenie na súd nižšieho stupňa, ale aj strata talára. Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?