Zápisky z cesty na vidiek

Autor: Alexandra Mamová | 18.3.2014 o 22:50 | (upravené 18.3.2014 o 22:56) Karma článku: 12,64 | Prečítané:  1921x

Piatok poobede. Každý sa ponáhľa z tohto mesta a Nairobi je zasa raz upchaté. Tento päťmiliónový kolos sa každý piatok zvrhne na zbesilý útek na vidiek, ktorý praktizujú všetci. Robotníci, ťažko pracujúci v továrňach a chodiaci na týždňovky, aj biznismeni či bohatí turisti v drahých autách. Priznávam sa, že africká schopnosť urobiť z normálnej cesty päťprúdovku, sa mi v podstate páči. Aj to pravidlo, že hlučnejší a rýchlejši vyhráva. Čo tam po oškretom aute, v Nairobi ušetriť hodiny v zápche je oveľa dôležitejšie. Sedím v autobuse a pozorujem ľudí, ako sa slimačím tempom posúvajú o kúsok bližšie k vysnívanému cieľu - preč z tohto mesta. Patrím medzi nich, z roboty som odišla skôr, aby som sa vyhla zápche na cestách. Nevyšlo.

Po dvoch hodinách v autobuse som sa konečne dostala na stanicu matatu (deväťmiestne minivany, fungujúce ako verejná doprava), ktorým cestujem zasa ďalej. „Prosím vás, idete starou cestou, či novou?“ pýtam sa, no nie som si istá, či ma vodič pochopil správne. Nepochopil; zistila som, keď sa mi prihovoril mladík, hovoriaci po anglicky. „Tento ide novou cestou, ale ja idem starou tiež, tie idú z úplne iného miesta. Zavediem vás, keď chcete.“ Hmm, nasledovať úplne neznámeho človeka v jednom z najnebezpečnejších miest na svete, či ostať v zlom matatu? Predsa len, ak pôjdem po starej ceste, dostanem sa priamo na miesto... Odovzdane som teda vystúpila a nasledovala neznámeho, spleťou uličiek, v ktorých by som správny dopravný prostriedok sama nenašla ani za rok. V afrických dopravných prostriedkoch neplatia časy odchodu. Odchádza sa, keď sa naplnia do prasknutia a na deviatich miestach sedí minimálne dvanásť ľudí, vrecia a niekedy aj domáce zvieratá. Tie však častejšie priväzujú na strechu (chvalabohu). Keď sme sa konečne pohli, pochytila ma neurčitá nervozita. Skoro päť poobede, dúfam, že dorazím ešte za svetla, pomyslela som si a vytiahla knižku. Po ďalšej hodine v zápche som pochopila, že také jednoduché to nebude. A keď nás o ôsmej vysadili v strede úplne cudzieho mesta, ktoré ani náhodou nebolo mesto, kam som sa chcela dostať, začala som byť mierne nervózna. Baterka v telefóne neúprosne signalizuje, že o chvíľu sa poberie do večných lovíšť, sama po tme v africkom meste, ktorého názov som jakživ nepočula a okolo mňa kamionisti a prostitútky. Nadávky ani dohadovanie sa s vodičom nepomohli, hoci spolucestujúci sa snažili vyhádať aspoň vrátenie časti cestovného. Moja svahilčina je úbohá a tak som sa spoliehala na preklad mladíka, ktorý mi vysvetlil, že príde ďalšie matatu, len to potrvá. V diaľke sa zablyslo, a vzduch sa citeľne ochladil. Výborne, ešte aj zmoknem ako kura. Predstavila som si, ako kráčam popri ceste v daždi a začala som analyzovať možnosti. „Myslíš, že by sme si mohli zobrať odtiaľto taxík?“ opýtala som sa chalana, ktorý mi prekladal do angličtiny, lebo podľa môjho odhadu sme už neboli veľmi ďaleko od Naivashe. „To by som neriskoval, ale ak chceš, popýtam sa na ceny.“ Ceny v noci a pre belošku, sa dokážu vyšplhať na neuveriteľné sumy, zistila som a zmierila sa s čakaním. Našťastie však prišlo matatu a znova sme sa nalodili aj so všetkými tými vrecami, sliepkami a krabicami. Ako som tak sledovala kvapky dažďa, stekajúce po prednom skle, začínala som byť fakt rada, že sedím v suchu. Pocit ako-takého kľudu však netrval dlho. Asi po desiatich minútach, uprostred nejakého nadjazdu, auto zakvílilo a zhaslo. V tej najväčšej búrke, uprostred noci, bez baterky, v žabkách a tielku, nevediac kde som. Dôvod? Zabudli natankovať. Keby to nebola tragédia, vlastne by to bolo celkom vtipné. Takto som len dúfala, že posledná smska, ktorú som poslala predtým ako telefón doslúžil, dorazila a odvoz je na ceste. Šťastie bolo tentokrát na mojej strane. Odchádzať z roboty skôr sa nevypláca. Niekoľkokrát odignorovať intuíciu sa nevypláca tiež. Ešte, že mám anjelov strážnych v plnej pohotovosti.
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Harabin uniká disciplinárnym trestom

Sudcovi hrozí pokuta, preradenie na súd nižšieho stupňa, ale aj strata talára. Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?