Ako som sa stala oteckom pri pôrode

Autor: Alexandra Mamová | 11.8.2014 o 21:10 | Karma článku: 7,99 | Prečítané:  2032x

Verte mi, je to úplne iný pocit. Keď zrazu tá žena na stole nie je pacientka, ale vaša manželka, dcéra, kamarátka. Keď ste pri tom, ako sa rodí nový človek na tento svet. Ja som tých pôrodov už videla, viedla a zažila celkom dosť. Akurát, že to nikdy nebolo takéto osobné. 

Najprv som premýšľala či som vlastne na to vhodnou osobou. Či viem byť dostatočne empatická k žene, ktorá má bolesti. A nie sú to práve bolesti malé. Potom som si zasa nevedela predstaviť, čo tam preboha budem robiť, keď nebudem mať plné ruky práce s vyťahovaním dieťaťa a strihaním pupočníka. A nakoniec ma prepadol strach z toho, že to nemusí dopadnúť dobre. Čo potom? Je hrozné vedieť, koľko sa toho pri pôrode môže pokaziť. A čím viac toho o tom viem, tým väčší rešpekt pred tým mám.

Je super, že existujú kurzy pre oteckov, chystajúcich sa na pôrod. Každý taký musí absolvovať a aj keď som si zo začiatku myslela, že mi to nie je treba, tak bolo. V škole vás nenaučia, čo mamička cíti posledné týždne pred pôrodom. Aká je napuchnutá, ubolená a ako má toho všetkého plné zuby. Tiež vám nepovedia, aké zmeny nálad so sebou tehotenstvo nesie. Ani to, ako sa žena cíti, keď začnú prvé kontrakcie, kedy to najviac bolí a ako dýchať. Takéto veci sa dozviete len od mám, starých mám, z modrého koníka a z poradne pre oteckov. Vybavená vedomosťami ako predýchavať kontrakcie, kedy ísť do nemocnice a ako byť oporou a nie príťažou na pôrodnej sále, som čakala na deň D. Baterky do fotoaparátu nabité, telefón v pohotovosti a ja netrpezlivá a nedočkavá vidieť očakávané dieťa roka.

Po jednom planom poplachu a nekonečnom čakaní to prišlo v strede pracovného dňa. 

A viete čo? Bolo to super. Všetko šlo ako malo. Pôrodné asistentky boli neskutočne milé, súkromie zabezpečené a pán doktor bol skvelý, usmiaty a chápavý. Počas pôrodu na nás nikto nekričal, nikto nás nenútil byť celý čas na stole a až do poslednej chvíle sa mamička mohla prechádzať. Nechali dotepať pupočník, dieťatko šlo po ošetrení hneď na prsník a bolo celý čas pri mame, ak si to želala.

Nie, placentu si doma pod stromom zakopať nepotrebujeme, rodiť v lese v potoku tiež nie a všetky tie hrôzostrašné diskusie z internetových fór o nepríjemných zážitkoch z pôrodov som vôbec nepochopila. Je zázrak, že slovenské pôrodnice pri takom deficite personálu ešte fungujú. Takže odteraz nech mi nikto nevraví, že fyziologický pôrod nie je v slovenských podmienkach možný. Je možný a bežný. 

Musím podotknúť, že sme si lekára nevyberali a nechali to na náhodu. Napriek tomu mám z pôrodnice na bratislavských Kramároch len tie dobré spomienky. Najmä na usmiatu mamičku a malú princeznú.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Harabin uniká disciplinárnym trestom

Sudcovi hrozí pokuta, preradenie na súd nižšieho stupňa, ale aj strata talára. Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?