Cesta

Autor: Alexandra Mamová | 8.9.2014 o 23:06 | (upravené 8.9.2014 o 23:40) Karma článku: 8,73 | Prečítané:  1399x

Pršalo. Tak, že cez predné sklo landcruisera nebolo takmer nič vidno. Teda, nie že by bolo čo. Všade, kam som sa pozrela, bolo blato. Jedna veľká blatová pláň a cesty nikde. Druhý deň na ceste do Marialou, maličkej dedinky uprostred ničoho. Doteraz sa nám vybila batéria v aute, raz sme zapadli a raz sme sa museli pre nepriechodnú cestu vracať a prenocovať v mestečku. Na ďalší deň sme sa rozhodli, že to riskneme znova. Cesta (rozumej skôr rieka), bola samý výmoľ a jama, takže naša priemerná rýchlosť bola okolo 30km/h. Lietadlom sa taktiež dopraviť nedalo, pristávacia dráha bola zaplavená. Keďže v Južnom Sudáne sú pristávacie dráhy z udupanej hliny, odlety a prílety sa nekonali. A to dovtedy, kým zem nevyschne. Také je tam obdobie dažďov. Nič nefunguje, život sa zastaví a domáci čakajú, kým cesty uschnú. Bojovať s prírodou sa neoplatí, všetci to vedia, no hlúpi bieli ľudia to ignorujú. Večne sa niekam ponáhľajú a potom na to doplatia.  

Bolo poludnie, keď prvýkrát vypovedala batéria na aute. Mužskému osadenstvu teda neostalo nič iné, len sa vrátiť do dediny a požičať nejakú náhradnú. Tú cestu v daždi, po kolená v blate, som im vôbec nezávidela a bola som rada, že som žena. Kašlať na emancipáciu, v aute je aspoň sucho. Asi o hodinu sme sa znova slimačím tempom pohli ďalej. Cesta, ktorá za normálnych okolností trvá deň, nám trvala už deň tretí, všetci sme boli unavení a špinaví. Lenže potom sme to zbadali: rozsiahla oráčina a v nej tri zapadnuté vojenské autá pred nami. Cestička, ktorá sa šoférovi javila ako priechodná, napokon priechodná vôbec nebola. Pridali sme sa teda k trom ďalším autám, ktorých posádky sa urputne snažili vykopať sa z blata. Noc sa blížila a každý sa chcel dostať aspoň do najbližšej dediny. Začalo sa teda vykopávanie a vyhrabávanie auta. Šesť chlapov sa morilo až do tmy s lopatami a krompáčmi, no to blato bolo všade. Po zotmení som vybrala baterku a šla som aspoň svietiť. Okolo desiatej to vzdali a ja som pochopila, že sprcha a posteľ zostanú len zbožným želaním. Komáre boli všade a zvuk hyen nás sprevádzal už hodnú chvíľu.

Takto nejako som si predstavovala zúfalstvo. Čo to zúfalstvo je, som pochopila až okolo jednej v noci, keď ma chytila neuveriteľná hnačka a ja som sa brodila v bahne sto metrov k najbližším kríkom. V najčiernejšej tme, kroviny plné hávede, nekonečné nebo plné hviezd a ja behajúca od autu ku kríkom každú pol hodinu. Niečo na tej noci bolo zvláštne. Autá ozývajúce sa večernými modlitbami, zvuky noci a nepokojný spánok, komáre navečerané aj na niekoľko dní dopredu.   Nakoniec sme sa odtiaľ dostali, zapadli sme ešte raz, no to už som 15 kilometrov prebrodila aj s batohom na chrbte. Vidina jedla, sprchy a postele je mocná vec.

Dnes je to presne rok, čo som sa brodila po sudánskych bažinách a spomienky stále zostávajú. Včera mi písali, kedy sa už uráčim vrátiť. Vraj im chýbajú moje tuniakové koláče s cibuľou (človek keď chce, napečie aj z dvoch surovín). A mám tam stále svoju izbu prichystanú. Napriek štvordňovej ceste a mnohým iným prekážkam mi zostali len dobré spomienky. Znova ma prepadol ten nutkavý nepokoj, ktorý už tak dôverne poznám...

 

 

 

 

 

 

Venujem Rasťovi, ktorý sa sťažuje, že nepíšem.

 
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Harabin uniká disciplinárnym trestom

Sudcovi hrozí pokuta, preradenie na súd nižšieho stupňa, ale aj strata talára. Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?