reklama

Zo života v nemocnici

Vstávam okolo pol ôsmej. Osprchovať, umyť zuby a ísť na vizitu. Každý deň bez výnimky, aj v sobotu a nedeľu. Skontrolovať pacientky či sa uzdravujú, zmeniť liečbu, prepustiť domov, predpísať lieky. Vo voľnom čase, keď mám menej práce, si k nim občas sadnem a rozprávame sa. Ukazujú mi veci a nazývajú ich menami v ich reči. Ja na tie veci ukážem tiež a nazvem ich slovenským menom. A tak sa hráme a učíme sa rozumieť jeden druhému. Občas mi je zle, smutno, clivo a ťažko. Aj vtedy však musím ísť do nemocnice. A ony to vždy vedia. Včera som šla na vizitu unavená a nevyspatá a po príchode na oddelenie som len ospalo zahlásila: „Či bák.“ Odpoveďou na pozdrav mi však nebolo „Ačin karáč“, ako obvykle, ale zborové a jednohlasné: „Dobri ráno“. Museli to tie moje pacientky nacvičovať riadne dlho. Začala som sa smiať, ony so mnou a únava zmizla.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (3)

Dnes bolo ráno krásnych 26 stupňov. Potešila som sa zamračenej oblohe a potichu dúfala, že možno aj troška spŕchne. Ešte včera som sa potila v ambulancii pri štyridsiatich troch stupňoch a hoci ja mám teplo veľmi rada, musí byť nablízku aspoň bazén aby som si ho mohla užiť. Obliekla som si trojštvrťové tepláky, v ktorých chodím do nemocnice, tričko s krátkym rukávom a vybrala som sa do nemocnice. Pochopila som, že 26 stupňov je pravdepodobne sudánska definícia treskúcej zimy, lebo ľudia mali svetre, čižmy, bundy a zahliadla som aj jednu kožušinovú baranicu. Čakáreň poloprázdna, veď kto by v takej zime chodil doktorovi, sestričky z oddelení svorne sedeli okolo ohniska, na ktorom sterilizujeme nástroje a popíjali horúci čaj. Mama Agneth mi s prísnou tvárou dokonca nakázala sa vrátiť a obliecť si niečo na seba, lebo vraj určite prechladnem! A keďže mamu Agneth treba poslúchať, vrátila som sa poslušne v mikine, potiac sa ako kôň. Po vizite sme si sadli okolo ohňa aj s pacientkami (sterilizáciu nástrojov sme odložili na neskôr) a začali sme preberať počasie. Tri ženy pri tom lúpali arašidy a potom ich pražili. Jedna varila na obed akúsi lokálnu kašu, druhá k nej robila omáčku, ďalšia prala šaty. Takto sme sa rozprávali, podchvíľou som vybavila nejakú tú pacientku a zabávala sa na rečiach jednoduchých žien. A ony sa pýtali. Vždy sa pýtajú. „Koľko máš rokov? Máš muža? Koľko máš detí? Ako je u vás? Máte tam takúto kašu? Čo jedávate? Arašidy u vás rastú?“ „Nie“ odpovedala som trpezlivo „nerastú, lebo my máme u nás celý rok takúto zimu a niekedy ešte aj zimšie. Ale zato aj my máme radi arašidy, len ich dovážame z Afriky.“ Spokojne si prikyvovali, že konečne majú v tom Sudáne niečo, čo my nemáme, teplo a arašidy.Keď dopražili, tak mi do vrecka nasypali orieškov a trvali na tom, že si ich mám zobrať. Vraj tieto sú iné, domáce. Aby mi vraj bolo teplo. A tak idem domov s arašidmi, ktoré ma pália vo vrecku a zohrievajú na duši.

Alexandra Mamová

Alexandra Mamová

Bloger 
  • Počet článkov:  42
  •  | 
  • Páči sa:  2x

"Nič nevravím keď ma kritizujú. Snažíme sa konať čo najlepšie a nechávame za seba hovoriť svoju prácu." Matka Terezahttp://fotky.sme.sk/fotograf/108529/sasienka Zoznam autorových rubrík:  AfrikaSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu